Sú albumy, ktoré vás len tak príjemne pošteklia v nose, či také, ktoré vám zasa vedia hlavu preraziť hrdzavým klincom. A vám sa to bude páčiť. Niekedy to stačí. Sami ale uznáte, že bolesť vyplývajúca z prekonávania lenivosti a dobývania nahrávky je často potrebná, aby vás na konci neobalil pocit, že síce je to fajn, ale zážitok je to úplne obyčajný, ľahko nahraditeľný niečím, čo vyberiete zo stojana „ententíkovskou“ metódou.

Guľovitá mladá inteligencia

Neznámi britskí mladíci RINOA sú skôr tým posledným prípadom. Ich debut pôsobí sviežo, je zahraný tak, aby si ho hĺbavý introvert a jeho šálka nedeľného zeleného čaju o piatej patrične vychutnali. A pritom má gule. Ozajstné gule, rozumiete – 4 tretiny π r3. Jednoducho baví. Je až záhadou, že predtým nikto z páchateľov nehral v kapele významom presahujúcej rodný chotár. Druhou, a oveľa nepríjemnejšou, potom fakt, že momentálne už vidly stoja zapichnuté v kope sena a formácia sa nedožila ani len konca roka, v ktorom im dlhohrajúci debut vyšiel. Čiže toho minulého.

Holt, ponúka sa celkom zbytočný odsek o povrchnosti dnešného poslucháča pri konzumovaní hudby a o absencii potreby vytvoriť si k nej vzťah... blá blá blá, s čím to súvisieť nemusí, ale čím by sme to teda mohli slušne natiahnuť. To by sme sa ale opäť trepali s drevom tam, kde ho, ako známo, treba nie je. Takže radšej zopár dôvodov, prečo sa po tejto nahrávke obzrieť. V novom odseku, pochopiteľne.

Randál náš každodenný

Prvé, čo musí zdvihnúť náladu, je zvuková stránka. To čo sa rinie z reproduktorov, je, okrem toho, že obecne úžasné, hlavne sýte, výživné, gitarovo neskutočne plné. Bicie dôrazné, nie však prehnane agresívne. Každopádne veľkorysý priestor pre činely vie tu a tam vzbudiť dojem, že počujete zájazdový autobus s dychovkou, ktorý pred Tescom nabúral do nákupných vozíkov. Stredne pomalé tempá síce môžu v kombinácii so stopážou konkrétnych šesť až desaťminútových kompozícií vykresliť grimasy, ktoré správny pivný darmožráč obvykle nasadí, keď sa naši ťarbavo a ťažkopádne pokúšajú zdolať útočnú modrú, celok však pôsobí prekvapivo dynamicky.

Predovšetkým by však dielo bolo polovičné bez mučivej sirény Perryho Bryana. Tomu síce behom celej tej hodinky ťažko rozumieť viac ako dve – tri slová, jeho emočný vklad však posúva zážitok na nový level: priviažte týpka v hladomorni na reťaz, predtým mu nastrkajte pod nechty ihly a výsmešne postavte flakón morfia tam, kam nedočiahne. To číre šialenstvo, trhajúce ušné bubienky, sa opisuje ťažko.

Kvetinky, dúha, mier a večerníček

Pritom celok nepôsobí nijako pochmúrne, už vôbec nie depresívne. Navyše, po pár vypočutiach je tak akurátne kvetnatá skladba kompozícií už vcelku dobre čitateľná. Aj preto možno teraz tam vzadu dvíhajú zrak viacerí vyznávači, ktorí najbližší ekvivalent k výrazu post-metal vidia bežne v slove „problém“. Ona nadužívaná predpona sa k slovu dostáva prirodzene vtedy, keď si chlapci zmyslia vybrnkávanú melodickú kostru citlivo vygradovať a premeniť ju v žulovitý riffový masív („Fires In The Distant North“). Ten vie pod hladinu stiahnuť rýchlo, o nejakom drvení tu však nemôže byť ani reči. Neručím síce za prípadné drobné pomliaždeniny, no aj vďaka subtílnym melódiám, neraz vyvolávajúcim až večerníčkovo happyendové nálady („An Empty Canvas“), vie byť „An Age Among Them“ nevinnosť sama.

3600 sekúnd môže byť niekedy veľa. Stáva sa, tak ako sa stáva, že sa človek prebudí a je mu nejako vlhko. Nebude to ale platiť v prípade tejto nadmieru zaujímavej kolekcie. Rozkrývanie jej štruktúry vie zabaviť na dlhú dobu, konkrétne mňa už asi tak rok a pol. Hudba je to svojská, má špecifickú atmosféru, kvôli ktorej by bola škoda mladíkov si aj takto post-mortem nevšímať. Navyše, Briti dokazujú, že skvelá metalová nahrávka môže stále vzniknúť aj s výhradným použitím nástrojov pre ňu typických.